Vždy, keď som si vo svojich snoch predstavovala samú seba, ako sa vydávam na West Highland Way, bola som fyzicky natrénovaná a mentálne odolná. No tak presne taká som nakoniec nebola. Miesto toho som si do batôžku pribalila antidepresíva a v mobile mala uložený kontakt na terapeuta pre prípad núdze.
Rozhodnutie plány oživiť a cestu zrealizovať padlo v období, ktoré pre mňa nebolo vôbec jednoduché. Po rokoch mentálnych vzostupov a pádov som bola opäť dole. Práca, ktorú som predtým milovala, ma prestala napĺňať. Vzťah, o ktorom som si myslela, že vydrží večne, sa rozpadal. Moja myseľ akoby plachtila v hmle a viesť bežný život ma stálo oveľa viac energie. Nevedela som, čo chcem, kam smerujem a vlastne ani to, kto som. Zlé dni striedali tie lepšie, inokedy ešte horšie. Hotový rollercoaster. A ja som z neho chcela konečne vystúpiť.
A tak prišiel čas zostaviť dream team. Okrem terapeuta môj stav vyžadoval i pomoc psychiatričky (ale toto nie je primárne blogísek o traumách, úzkostiach a depresii). A moja najlepšia kamoška to so mnou celé prežívala na telefóne. Netrvalo dlho a zrodila sa myšlienka nečakať na topovú kondičku (mohlo by sa stať, že čakám večne 😀 ) a miesto toho túto cestu vnímať ako ďalší krok k uzdraveniu. Ako pripomenutie si svojich snov a sily. Ako súčasť celého procesu.
A tak som zakúpila letenku, začala užívať antidepresíva, prežila noc v lese a rozšlápla nové boty, lebo tie pôvodné mi z nôh začali robiť fašírky 😀 Stále som si ale úplne nedokázala predstaviť, ako to zvládnem. Čo mi telo a hlava dovolí. Keby to nemám všetko zmapované spred dvoch rokov, pravdepodobne by som nemala ani kapacitu zostaviť celý plán od nuly. Avšak už len to, že som sa rozhodla do toho skutočne ísť, bolo pre mňa akýmsi spôsobom zlomové.
Trasu som chcela absolvovať podľa pocitu, netlačiť na výkon ani kilometre, a tomu zodpovedal i môj časový harmonogram. Pôvodne som nechcela ani rezervovať kempy dopredu, nakoniec som tak však urobila. Hovorila som si – čím menej starostí na trase, tým lepšie. Ešte hotel na jednu noc pred štartom, lístok na vlak do Milngavie, posledné veci do výbavy a jedlo (celý plán a výbavu bližšie popíšem nabudúce). Dátum návratu som nepoznala. Nedokázala som vôbec odhadnúť, koľko dokážem prejsť, či budem pokračovať na Great Glen Way alebo či vôbec West Highland Way dokončím.
Strach začalo prebíjať vzrušenie, a keď moje skúšobné balenie ukázalo, že všetko do batohu vojde a dokonca som schopná ho prazvláštnym spôsobom dvihnúť zo zeme, cítila som, že som pripravená. Pripravená vydať sa na moju prvú niekoľkodňovú trasu osamote, a k tomu do krajiny môjho srdca 😍 A nech to dopadne akokoľvek, dopadne to dobre. Pretože vedieť prispôsobiť svoj plán aktuálnej situácii a možnostiam považujem za kľúčové a žiadna zmena pre mňa neznamenala zlyhanie. Pretože som sa rozhodla. A na telefóne som mala obrovskú podporu ľudí, ktorí to celé šli pomyselne so mnou.
Perfektný príbeh a napísaný sviežo, odľahčene a je cítiť, že to absolúúútne nebolo ľahké. Pútavé čítanie a chceme pokračovanie!
Juchú, ďakujem, pokračovanie určite bude! 😀