24.09.2022
Rowchoish Bothy -> Beinglas Farm
🥾 15.7 km ↗ 497 m ↘ 526m
https://sk.mapy.cz/s/lemacohufu
Ďalšie z pomalých rán
Neuveriteľné! Som na trase už štvrtý deň! Zobudila som sa ako posledná, zvyšok osadenstva už bol dávno hore a ja len dúfam, že som ich v noci nebudila, pretože vraj zo spánku zvyknem vydávať čudné zvuky. Nikto sa ale nesťažoval, tak buď to túto noc neplatilo alebo sú len príliš taktní. Niečo mi hovorí, že možnosť B je pravda 😀
Usádzam sa k stolu a som celkom rada, že ostatní sú zaneprázdnení balením a ja s nimi nemusím udržiavať očný kontakt. Každé ráno na trase totiž vyzerám akoby som celú noc zbierala golfové loptičky. Viečkami. Zaslúžila by som si kapitolu v knihách o škótskych monštrách. A to ani neplačem! Teda aspoň nie v noci! Čakala som, že opuchom budú trpieť skôr moje nohy, ale tie vyzerajú ako úplne nové. Ako na nových sa síce na nich už nechodí, ale nikto by to na ne nepovedal. Asi viac makám očami, keď sledujem celú tú krajinu alebo čo.
Frajersky si zažnem ohienok na variči gombíkom, vďaka ktorému vystrelí iskra a za sekundu môžem pripravovať čaj a raňajky. Machrujem, pretože predošlé dni som varič zapaľovala kresadlom a rozhodne to sekundu netrvalo. Ja som na ten gombík totiž úplne zabudla! Kladiete si otázku, ako som prežila až do štvrtého dňa? Aj ja! 😀
Bothy sa pomaly začne vyprázdňovať a ostávam tu sama. Pobalím sa, batoh nechám odpočívať v domčeku a ja sa vyberiem po trase naspäť dole k jazeru umyť sa a doplniť zásobu vody. Bez tej váhy lietam ako vták! Umývam zuby, filtrujem vodu, slniečko mi hreje tvár. Dnes je to opäť krásny teplý deň. Som ja vôbec v Škótsku? Je naozaj koniec septembra? Mala som tu ja vôbec uzrieť slnečný svit?
Vraciam sa naspäť, pán batoh stále poctivo čaká na svojom mieste a rovnako na mňa čaká ešte jedna bojová úloha. Prvá jama na môj poklad! Doteraz som spala v miestach, kde bol záchod, tu je miesto neho pripravená lopata. Síce mám so sebou svoju maličkú, ale podľa pohybu mojich útrob usudzujem, že veľká bude lepšia voľba. Vydám sa teda na výpravu do lesa a ďalšie detaily asi poznať nemusíte. Ale tá pôda prerastená koreňmi sa kope fakt ťažko. Možno by to malou lopatkou šlo predsalen lepšie.
A som pripravená vyraziť! Hneď na štarte stretávam dve Nemky asi v mojom veku, ktorým som zaspievala ódy na čarovnú bothy a vydávame sa ďalej svojím tempom. Cesta opäť vedie popri jazere. Z neho sa ozývajú zvuky motorových člnov a techna. Znovu uvažujem, či som naozaj v Škótsku. Hádala by som to na leto na Ibize! Že by čarovná bothy bola až taká čarovná? Prvé kilometre utekajú rýchlo, ani sa nenazdám a som v Inversnaid.
Inversnaid
Je tu vodopád, parkovisko a hotel s posedením, kde si hneď ulovím fleka a dúfam v nejaký poriadny obed. Bohužiaľ je možné využiť len možnosť bufetu a tam nie je nič, čo by ma lákalo. Vytiahnem teda flapjacka z vrecka, pomaly si ho vychutnávam, vetrám pri tom nohy a pijem hektolitre vody, pretože nie je problém nejakú doplniť. A do passportu mi pribudla ďalšia pečiatka. Ideálna pauzička! Teda až na ten obed.
Pred ďalšími kilometrami potrebujem trochu tej vody vrátiť naspäť do kolobehu, a tak smerujem na záchod. Pred vstupom do hotela turistickým vchodom je nutné sa v predsienke vyzuť. To vám tam ale boli pachy. Ale ťapkať bosá po tom mäkkom koberci, to som si užívala. Ako si tak prechádzam hotelom, spoza vitrínky na mňa pozerá banda chlpatých príšeriek. Rozkošných! Plyšových! Malí divokí hagískovia! To je presne to, čo potrebujem a čo mi doteraz tak veľmi chýbalo! Na recepcii nedočkavo prešľapujem a čakám, kým sa zjaví niekto, kto ma obslúži. Pribehne mladík a prekvapený otvára vitrínku a teraz nedočkavo prešľapuje on, kým si vyberiem toho pravého. Tak toto mi vynahradilo i ten obed! S mojím novým kámošom teda fičíme ďalej.
Hneď za hotelom nás čaká malá obchádzka, zdá sa, že na trase sú popadané stromy alebo iný neduh. Dám sa do reči s pani z Arizony a chvíľu držíme spoločné tempo. Ja by som tu všetkých tých ľudí tak rada menovala, ale ja proste nemám pamäť na mená. A vlastne možno ani na tváre. Nemalo by to byť „buď alebo“?
Bába pod koreňom kameňom
Som už v polovici a hovorím si, ako krásne to odsýpa. Dnes mám v pláne opäť len 11 kilometrov, a to je nič. Hneď, ako si to pomyslím, prichádza mordor. Úzka cesta. Skaly. Štveranie sa na skaly. Štveranie sa zo skál. Ja zaseknutá medzi skalami (našťastie by som si nanajvýš musela urezať batoh a nie ruku ako Aron Ralston, ktorého príbeh môžete poznať z filmu 127 hodín). Ja v kríze. Ja počítajúca kroky a predstavujúca si koniec. A ten našťastie prišiel. Nie môj!
S unavenými nožkami si to už ťapkám priechodnejším terénom a s každým, koho stretnem, si schuti zanadávame a poplácame sa po ramenách, že sme to dali. Ja mám trochu strach z toho, že na stránkach trasy píšu, že trasa sa postupne sťažuje. Trochu sa preto bojím, čo čakať od ďalších dní. Väčšie kamene?
Doune Byre Bothy
Posledný kilometer k bothy sa hrozne vlečiem. Niekedy mám pocit, že len prešľapávam na mieste. Konečne ju zazriem. Už od pohľadu nie je tak rozprávková ako Rowchoisch. Prejdem okolo polámaného stanu a vojdem dnu. V každom rohu je platforma, kde je možné si ustlať, na jednej už sedia dvaja chalani z Belgicka a mám trochu pocit, že sa tam skrýva i MaryJane 😀 Rezervujem si jeden roh pre mňa a hneď zhodím batoh. Keď ja ale neviem, asi by som dnes radšej spala vonku. V okolí bothy to ale úplne nevyzerá. Rozhodnem sa to však preskúmať.
Vyjdem von a to neuveríte. Zrovna okolo prechádzajú rýchlym krokom dvaja chalani a ja sa ich v rýchlosti pýtam, kde dnes spia. „V Beinglas Farm!“ odpovedá jeden. To bol aj môj úplne pôvodný plán, ale na stránkach mali oznam o prerušení činnosti. „Čože? A nie sú zatvorení?“ pýtam sa. „Pred pár týždňami sme tam volali a povedali, že môžme kľudne prísť. Skús sa im ozvať!“ Poďakujem a dúfam, že to klapne. Na internete rýchlo vyhľadávam číslo. Teda ja som rýchla, internet nie. A podarilo sa! Mám vraj v pohode dôjsť! Sľúbim, že som tam za hodinu (haha 😀 ), zbehnem do chatky po batoh, rozlúčim sa s chalanmi a vyrážam.
Cestou sa znovu míňam s Arizonkou, dnes ju čaká ešte oveľa viac kilometrov ako mňa a ja jej obrovsky držím palce! Uistím sa, že má čelovku, pretože rozhodne pôjde i za tmy. Poprajeme si krásny zvyšok trasy a znovu sa lúčime.
Beinglas Farm
A tak zrazu šľapem do kopca, Loch Lomond nechávam za sebou a naplno si užívam posledné výhľady naň. Krajina sa začína meniť. Úplne ma pohltí. Po pár kilometroch prichádzam do Inverarnan a už ma nečaká nič iné, len sa zakempiť. V kempe opäť stretávam Nemky, zamávame si, prespávajú dnes v jednej z chatiek, a ja smerujem do hospody ohlásiť sa. Zaplatím si miestečko a už staviam stan. Vedľa vykukne holčina, ktorá ma dnes na trase obiehala a zakričí mi „Dala si to!“. Asi som fakt vyzerala na umretie 😀 Ale dnes by predsalen mohla padnúť aspoň poriadna večera!
No niečo vám prezradím. Nepadla! Pretože som si myslela, že mi viac bude chutiť umytej. Možno, keby sa nesprchujem ako v spomalenom filme, tak to ešte dám, ale s mojím tempom som sa do hospody vrátila, až keď kuchyňa bola zavretá. Zatlačím slzu a popýtam si aspoň poriadne veľkú kolu. Pochlipkávam, čítam knihu, je mi príjemne teplo, z reprákov hrá punk, v passporte sa vyníma druhá pečiatka dnešného dňa. Ideálny večer. Teda až na tú večeru.
Strážca stanu
Neostáva iné, ako sa vrátiť do stanu a uvariť niečo z vlastných zásob. Našťastie mám so sebou samé dobré veci a ešte si aj odľahčím batoh, takže nakoniec z toho nie som až tak sklamaná. A ďalej to už poznáte. Jedlo, čaj, kniha. Ale niečo je predsalen dnes inak. Dnes spím totiž prvýkrát s hagískom. Mojim chlpatým strážcom stanu. Tak dobrú noc! A rozhodne dnes ku mne nelezte. Hagísek by vás totiž mohol zničit 😀
