27.09.2022
Bridge of Orchy -> Kingshouse Hotel
🥾 19.5 km ↗ 446 m ↘ 371 m
https://sk.mapy.cz/s/fukenolafa
Dobré ráno!
Budím sa za zvuku rieky a chvíľu sa ním ešte nechám unášať. Keď sa vyhrabem zo stanu, nemôžem uveriť, že je úplne suchý! Označila by som to za historický okamih. Počasie je príjemné, pohľad na plynúcu vodu tiež. Upokojuje ma. V hlave si rekapitulujem predošlé dni a uvedomím si, ako veľmi ma baví tá rozmanitosť, ktorá na trase je. Od lesov a Loch Lomond až po nádherné kopce plné vresovísk.
Poraňajkujem, omyjem sa v rieke a zaleziem si do toitoiky. Nie je to síce oficiálny kemp, ale na turistov sú tu pripravení. Asi už nebolo kde kopať 😀 V momente zisťujem, že od dnes so mnou putuje i „teta Irma“. Miesi sa vo mne chuť usporiadať oslavu ženstva s chuťou poslať Irmu do prdele 😀
Na vrchole stojí strom zelený
Pobalím sa a vyrážam. Štart je do kopca, mne sa dnes ale šľape celkom dobre, a to i napriek tomu, že som si na jednom členku objavila výron. Vôbec neviem, ako som k nemu prišla. Batoh mi však dnes príde konečne o niečo ľahší. Za to možno môže i úbytok hlavných jedál a že mi na varenie ostalo už len pár čínskych polievok. Dnes tá reštika už musí vyjsť!
Na vrchole sa neviem vynadívať. Ja to tu milujem! Nabudí ma to natoľko, že dole kopcom dokonca i pobieham. S batohom! A dúhovým členkom! S Irmou! Dnes je to deň plný zázrakov 😀
Stovka!
Zostúpam do Inveroran a viete, čo to znamená? Zdolala som hranicu 100 kilometrov! To si zaslúži poriadnu oslavu a v obchodíku si okrem ďalšej pečiatky vypýtam twix a plechovku koly nadupanú kalóriami. Sedím na lavičke, užívam si privátnu párty a s dobrým pocitom a cukrom v krvi pokračujem ďalej. Zvyšok dňa ma čaká pomalé stúpanie a na záver si to zostúpam do Kingshouse, kde je pri hoteli možné rozložiť stan.
Catch the Rainbow
Krajina je to nádherná. Ja viem, opakujem sa, ale nejde to inak. Stránky ju popisujú ako jednu z posledných divočín v Európe (a ja ľahko uverím čomukoľvek 😀 ). Počasie je premenlivé, dážď sa strieda so slnečným počasím a ja cestou lovím neskutočné množstvo dúh. Občas sa nahlas smejem a kričím wau, občas mi ukápne slza dojatím. Úplne zabúdam na všetko ostatné.
Teda až dovtedy, kým ma neopustia moje ľahké nohy (skutočne som dnes počas prvých kilometrov bežala?! 😀 ). Tie spevnené kamenisté cesty im proste nepristanú a prakticky celá WHW vedie po tvrdých povrchoch. Je to lepšie ako brodiť sa v močiaroch? Áno. Vyhľadávam blatíčko, aby som aspoň chvíľu išla po mäkkom? Rozhodne áno 😀
V údolí
S príchodom do Glen Coe mi opäť padá sánka! Neskutočné! Už sa ale tak veľmi teším na zakempenie. Zhruba tri kiláky pred Kingshouse premýšľam nad tým, či to nezatočím už tu do Glencoe Mountain Resort, ale hecnem sa. To som ešte nevedela, že už ma čaká len asfalt. Uteká to strašne pomaly, ale úspešne dorazím do cieľa. Cestou ešte míňam dvoch mužov, ktorí si ma podozrivo premeriavajú a ja tu prvý krát ucítim strach z toho, že som tu sama. V kopcoch sa mi to nestáva. To civilizácia je desivá!
Obzerám sa po okolí hotela a hľadám plácek pre stany. Nedarí sa mi, tak si to zamierim rovno na recepciu. Som špinavá a smrdím a rozhodne sa do tohto prostredia v takomto stave nehodím. Je to tu rozprávkové. Predstavujem si, ako ležím vo veľkej posteli a v krbe plápolá oheň. Miesto toho budem nabalená v spacáku a počúvať zvuky prírody (to som ešte netušila, aké zvuky ma túto noc čakajú 😀 ). A viete čo? To sa mi páči tiež!
Keď recepčný konečne po dlhých, priam nekonečných minútach dorazí, povyzvedám všetky potrebné informácie. Vonku sú dokonca bunky so záchodmi a sprchou, ktoré môžem voľne využívať. Poteším sa. Napriek tomu však z recepcie odchádzam s pocitom, že som sa nechovala úplne prívetivo, bola som netrpezlivá, zmáhala ma únava a dokonca mám pocit, že som sa ani raz neusmiala. To sa na mňa vôbec nepodobá! Už sa fakt potrebujem najesť!
Kingshouse
V rýchlosti staviam stan, smerujem do sprchy, tie sú však obidve obsadené. A viete kým? Mojimi nemeckými kámoškami! 😀 Rozhodnem sa počkať. Ako tak sedím na studenom kameni, znovu ma začne ovládať nervozita. Môže za to hlad? Irma? Únava? Všetko dokopy? Čo tam ale robia tak dlho?!
Vyliezajú s turbanmi na hlave a ja im ten pocit trochu závidím. Ja si tu umyť vlasy, tak mi tá kožušina schne ďalších niekoľko dní 😀 Krátky hnev ma už medzitým opustil, chvíľu pokecáme a utekám pod teplý prúd vody. Teraz im už absolútne rozumiem. Tu by som dokázala stáť hodiny!
Voňavučká na seba natiahnem nevoňavé oblečenie, zbehnem do stanu po knihu a okamžite smerujem do reštiky. Je otvorená! A varia! Bez rozmyslu objednávam burger a zázvorové pivo a zrazu nadomnou stojí pani. Áno, tá, čo sa včera bola ešte prebehnúť! Chvíľu pokecáme, dokonca mi navrhne, že sa môžem u nich na hotelovej izbe osprchovať. Trochu sa hanbím priznať, že som zo sprchy pred chvíľou vyliezla, keďže to pravdepodobne nie je poznať 😀 Je to od nej ale tak strašne milé! Ona už určite jedla! 😀
Dobrú!
Burger možno úplne nespĺňa moju predstavu a fišačipsa by bola istejšou voľnou, ale je rozhodne najlepší, aký som v poslednom týždni mala. Neostane po ňom ani omrvinka. Užívam si ešte plný pupok pekne v teple, ale keď na mňa začnú doliehať driemoty, prichádza čas vrátiť sa do stanu. Tu si ešte uvarím čaj, zhltnem pár ďalších strán z knihy a ulíham k spánku túliac sa s hagískom. Ten ma dnes ani raz nenahneval! 😀 Tak pápá.