West Highland Way | Deň 2 – Smer Sallochy Camp alebo Príšera z Loch Lomond

Doba čítania: 5 min

22.09.2022
Drymen Camping -> Sallochy Camp
🥾 19.3 km ↗ 321 m ↘ 346 m
https://sk.mapy.cz/s/kubovusuhe

Dobré ráno, Drymen!

Je asi niečo po ôsmej, pomaly rozliepam oči a počúvam klepotanie dažďa na stan. Pršalo celú noc. Do mokra sa mi úplne vyliezať nechce, tak si ešte lebedím v spacáku, až kým ma nevyženie močový mechúr. Nechcem mať predsa mokro i vnútri 😀 Najradšej by som ostala zalezená celý deň a potichu depkárčila, ale predstava posunu celého plánu a rezervácií hneď na začiatku znie horšie ako 20 kilometrov.

Dážď trochu ustáva, tak sa vrhám na hygienu a presun mokrého stanu pod prístrešok, kde ho na šnúrach nechávam pred zbalením trochu preschnúť. Medzitým varím raňajky (ovsenú kašu s lyo ovocím, proteínom, orechami a čokoládou) a čierny čaj so sušeným kokosovým mliekom. Väčšina ľudí je už dávno na trase a ja si užívam pohodu. Čaj už menej 😀 Mlieko sa v ňom čudne vyzrážalo a aj tá chuť je dosť zlá oproti tomu, čo zvyknem piť doma. Rozhodnem sa neťahať ho ďalej a rituálne ho sypem do koša. Ešte na chvíľu dobíjam elektroniku a medzitým sa vrhám do balenia.

Prichádza pán, čo má kemp na starosti, prehodíme pár slov a kým upratuje bunky so sprchou, spomeniem si na môj passport. Drymen je predsa prvý checkpoint a nemôžem odísť bez pečiatky! S malou dušičkou ho ruším v práci, predsalen som tu už trochu dlhšie, ako by som oficiálne mala byť, no on ochotne necháva mop mopom a smerujeme do búdky, kde mi passport orazí. Juchú! Hneď sa mi vlhký stan balí lepšie!

Návrat do prítomnosti

Asi pred jedenástou vyrážam, obloha sa vyčasuje a ja si ťapkám po asfaltke prvý dnešný kilometer. Vtom to príde. Plač. Prepadnú ma myšlienky na môj bývalý vzťah, hlavou mi bežia spomienky a nespočet otázok. Viem, že to nie je prvý ani posledný krát, čo im musím čeliť, avšak snažím sa mysľou vrátiť do prítomného okamihu. Vnímať okolie, zvuky, uvedomovať si vlastné telo a postupne sa mi darí s príchodom do lesa myseľ ukľudniť. Prechádzam krajinou a po pár kilometroch ma obieha dvojica, odhadom asi otec so synom. Na chrbtoch denné batôžky a tempo, ktoré má bližšie k behu ako chôdzi. Na trasu vyrazili len dnes a už ma dobehli, wau! Poprajeme si pekný hike a pokračujeme po svojom.

Po hlavní né moc doprava

Na ôsmom kilometri prichádzam na rázcestie. Vpravo cesta vedie cez Conic Hill, kde by ma čakal príjemný výhľad. Vľavo je cesta o niečo kratšia a ušetrí asi 200 metrov výškových. Neviem sa rozhodnúť. Vnímam váhu batohu a bolesť plosiek nôh a nakoniec odbočím vľavo. Možno to budem ľutovať, možno som sa mohla hecnúť, možno som mohla trochu pohladiť ego. Zaháňam myšlienky, pripomínam si, že nie tak dávno boli dni, v ktoré som zvládla maximálne presun z postele na gauč, a pokračujem.

Legenda hovorí, že stoličky sa ukážu len unaveným

Po ďalších kilometroch prichádza opäť prechod na asfaltku a ja túžim po mieste na odpočinok. Na chvíľu zhodiť batoh, posedieť si, občerstviť sa, na chodníku na to ale nie je úplne priestor. Po chvíli však prichádza zázrak! Dve drevené stoličky len tak! To som si snáď musela vymodliť! Na plne funkčnú posadím batoh a ja si zadok uvelebím na rozbitých latkách. Prežúvam sušené banány a hľadím do krajiny. Občas okolo mňa prefrčí auto a ja si predstavujem, aké krásne by bolo v jednom sedieť 😀 Do Balmahy je to ale už len kúsok, a to zvládnem i po svojich.

Balmaha

Slnko už svieti naplno, dážď v nedohľadne a v Balmahe to žije! Je tu plno turistov, dokonca zahliadnem týpka, čo so mnou letel z Viedne. Ha, a konečne i prvý kilt!

Je tu množstvo posedení, tak si jedno vyberám, slním sa, vetrám nohy a maximálne si to užívam. Dokázala by som tu presedieť hodiny, ale keď si spomeniem, že za rohom čaká Loch Lomond, vyskočím na nohy. Do obchodíku zbehnem pre ďalšiu pečiatku, tentokrát s veveričkou, a pokračujem ďalej.

Príšera z Loch Lomond

Vystúpam si lesom kopček, ktorý vzápätí zliezam a po chvíli som na prvej pláži. Je to tu nádherné, nemôžem sa vynadívať. Popri jazere trasa pokračuje a s príchodom na jednu z ďalších pláží už neodolám. Na kamene zhadzujem batoh a začnem sa vyzliekať. Ja proste musím! Medzitým zahliadnem obďaleč holčinu, ktorá rukou testuje teplotu vody a po chvíli tiež zhadzuje oblečenie. Po trase za stromami prechádzajú ďalší turisti a ja sa nahá rozbieham do vody! No, rozbieham … po tých kameňoch to nejde úplne ľahko 😀

To je tak úžasné! Nejdem ďaleko, voda nie je úplne hlboká, ani teplá, ale to pre mňa nie je problém. Ležím v nej, nechávam sa obmývať a vychutnávam si pocit absolútnej slobody. V tejto chvíli sa cítim skutočne živá, šťastná a vďačná.

Keď sa už moje telo potrebuje opäť trochu zohriať, začnem vyliezať. Holčina je už dávno vonku a máva mi. Na brehu rovno oproti mne stojí párik dôchodcov a pozorujú výhľady. Asi úplne nečakali, že sa im do jedného pripletiem. Sú priamo v mojej trajektórii a ja na ostrých kameňoch pomaly smerujem k nim. Čakám, kedy sa rozhodnú trochu posunúť, aby sme sa vyhli tejto trápnej situácii, ale stoja ako prikovaní.

Na brehu sa jemne osuším a holčina na mňa niečo kričí. Z diaľky nie jen nič počuť, a tak sa nesmelo vydá ku mne a volá: „Prepáč, viem, že si nahá.“
„To je v pohode, poď kľudne bližšie.“ Povzbudím ju a spredu sa zahaľujem uterákom, ktorý nemá úplne moju šírku. Asi jediná vec, na ktorej som šetrila váhu 😀 Pobavíme sa o našich dnešných plánoch, poprajeme si krásny deň a lúčime sa. Ešte si na chvíľu nahá sadám na kamene a po dostatočnom vyhriatí sa na seba navliekam oblečenie, nahadzujem batoh a osviežená sa vydávam na posledné kilometre dnešného dňa.

Hurá, kemp!

Do kempu prichádzam dostatočne unavená, chodidlá ma bolia, lýtka začínajú tuhnúť a nemôžem sa dočkať večere. Ukáže sa, že kemp je bez obsluhy a mala som naozaj šťastie, že som rezerváciu urobila vopred. Mám jeden z krásnych izolovaných spotov medzi stromami hneď pri jazere. Síce trošku ďalej na záchod, ale rozhodne to stojí za to. Rozkladám stan, oproti včerajšku ide všetko ako po masle, je zo mňa hotový profík! Keďže sa tu nenachádzajú sprchy (ale za to v záchode určite číha príšera s pazúrom, o čom ma presvedčila Marcelka cez telefón! 😀 ), opäť vliezam do jazera. Existuje vôbec niečo lepšie?

S výhľadom na vodu si vychutnávam večeru a teplý čaj a odháňam pár otravných mušiek, ktoré sa stihli vyrojiť. Po čase sa kuklím do spacáku a vrhám sa do čítania, ktoré ma pohltí, až kým nezaspím. Tak dobrú noc 🙂