21.09.2022
Milngavie -> Drymen Camping
🥾 17.5 km ↗ 206 m ↘ 216 m
https://sk.mapy.cz/s/meludegonu
Dobré ráno
Budím sa s miernou panikou a v hlave mi znie otázka „Panebože, koľko je hodín, koľko je hodííín?!“, našťastie vzápätí zisťujem, že je len šesť a mám dostatok času do odchodu vlaku. Uff! Dokonca stíham hotelové raňajky a vychutnať si ranný čaj s výhľadom na hrad. Stále nemôžem uveriť, že som skutočne tu a že dnes začína moja pešia cesta. Jupííí!
Po raňajkách sa vraciam na izbu, dobalím batoh, poriadne namažem nohy slávnym krémom z letiska, do vreciek nabalím cukrovinky, nech ich mám poruke a o 7:15 som pripravená vyraziť. Na slnku sa moc neohrejem, keďže cesta na stanicu mi trvá asi minútu. Skontrolujem na lístku nástupište a nestačím sa diviť, ako skvele to tu majú všetko označené. Rozhodne sa tu nestratím!
Hmm, kde to nástupište je? Kde bola posledná šípka? Odbočila som zle? Radšej sa vrátim na začiatok a skúsim to znova.
Tyjo, ja asi chodím v kruhu. Kedy mi ide ten vlak? Panebože, a odkiaľ to?
Mám to! Našla som to!
Miss mokré tričko
7:38 vlak opúšťa nástupište a ja s ním. Vagón je takmer prázdny, užívam si kľudnú cestu, pozorujem krajinu a približne 9:20 vystupujem v Milngavie spolu s ďalšími turistami, ktorí sa na trasu chystajú. Podľa očakávania vyhrávam súťaž o najväčší batoh a pomalým tempom smerujem so zapnutou navigáciou na námestíčko. Má to tu veľmi príjemnú atmosféru a keď zahliadnem stĺp a bránu označujúce štart, srdce sa mi rozbúši.
Čaká ma ale ešte jedna veľmi dôležitá vec. Kúpiť bombu na varič! Predtým ale ešte zahliadnem kohútik s pitnou vodou a rozhodnem sa ho využiť. Neviem ho však zastaviť, dokola stláčam tlačítko, čo vedie k ďalšiemu prísunu tekutiny, moja fľaška už dávno preteká a obďaleč ma pozoruje párik s hrozeným výrazom v tvárach. Tak radšej už nerobím nič a prúd vody sa po chvíli samovoľne zastaví. Okej. Budem si pamätať 😀
Modrá je dobrá, ale nie pre mňa
Na lavičke zhodím batoh a smerujem do obchodu. Nebojím sa oň, nikto by s ním utekať nechcel. Chvíľu stojím pri stojane s bombami a zvažujem, ktorú z dvoch vybrať. Je v nich rozdiel? Ja neviem. Tak skúsim túto modrú. Pri pokladni ešte zahliadnem West Highland Way Passport, ktorý okamžite prihadzujem k nákupu. Nielenže tým podporím chod trasy, ale môžem doň zbierať pečiatky! 😀
Zaplatím a vraciam sa k batohu. Niečo mi hovorí, že by som tú bombu mala pred odchodom vyskúšať a ja svoju intuíciu nepodceňujem. A tak vytiahnem varič, odistím bombu a montujem. Montujem a montujem. A montujem, až kým si konečne nepriznám, že dva rozdielne závity skutočne spolu fungovať nebudú. Sakra, mala som vziať tú zelenú.
Vraciam sa do obchodu a predavačke vysvetľujem, že síce modrá je dobrá, ale nie pre mňa a že jej tu túto sprznenú bombu nechám a kľudne nech ju daruje iným turistom, ja kupujem túto. Nechce však už odo mňa žiadne peniaze, usmieva sa na mňa a dokonca mi vracia rozdiel. Oddelaný uzáver vraj vôbec nevadí a nemám sa tým trápiť.
Potešená sa opäť vraciam k batohu, závity už do seba krásne pasujú a všetky dôležité úlohy dnešného dňa som týmto zvládla. Teda až na tú poslednú. Dostať sa do Drymenu. Nemôžem však zabudnúť na fotku pri stĺpe. Chvíľu čakám, kým sa na ňom vyvenčí pes (podľa vzhľadu stĺpu nebol prvý 😀 ), odfotím sa a s úsmevom prechádzam bránou.
Unesená prírodou?
Som na trase! Ja som fakt na trase! Slnko svieti a je oveľa teplejšie, ako som čakala. Stretávam mnoho psíčkarov, všetci ľudia sa nákazlivo usmievajú, zdravia, prajú pekný hike a tá atmosféra ma úplne pohltí. A tak si trajdám a fakt si to užívam. Znie to ako rozprávka. Až kým …
Smerujem hore kopcom po asfaltke a niekto na mňa kričí. „Hey, heeeeeey!!!“ Obzriem sa a vidím na mňa mávať postaršiu turistku, ktorú som cestou míňala. Vtom pri mne zastavuje auto. A je to tu. Unesú ma. Už tu budem navždy uväznená, starať sa o ovce a behať nahá po lúke. Keď sa už chystám nastúpiť, pán stiahne okienko a pýta sa ma: „Ideš WHW?“ Prikývnem. „V tom prípade si tu nižšie zle odbočila, trochu sa vráť a pokračuj cez cestu.“ „Oh, vážne? Ďakujem!“. Rozlúčime sa a žiadny únos sa nekoná. A ja som svoju budúcnosť už videla tak jasne! 😀 Turistka na mňa nižšie čaká, a mňa prekvapuje, akí sú tu všetci vľúdni. Ani neviem prečo, veď je to ľudské.
Vstupné je dobrovoľné
A tak pokračujem stále po svojich, dávam väčší pozor, aby som viac neprehliadala dvojmetrové značky a po ďalších pár kilometroch potrebujem odpočinok (a cikať 😀 ). Zahliadnem jazero a zídem k nemu. V mojich predstavách tam nachádzam posedenie a krásny výhľad. Oboje ostáva v mojich predstavách. Batoh hádžem na zem, nohami čvachtám v bahne a tak tam len tak stojím a kukám.
Po chvíli po cestičke vidím schádzať párik. Je to presne ten s tými zhrozenými výrazmi zo štartu. Neviem, čo bolo v ich predstavách, ale rozhodne nie to, čo o malú chvíľu zažijú.
Keďže je to priestor pomerne malý, rozhodnem sa pokračovať a dopriať im trochu romantiky. Siahnem po batohu a ladným pohybom ho nahadzujem na chrbát. Haha, robím si srandu 😀 Siahnem po batohu a za sprievodu podivných zvukov sa ho snažím dostať tam, kam patrí. Končím na zemi. V bahne. Spolu s ním. Párik ma pozoruje, výrazy už nedokážem pomenovať a muž mi ponúka pomoc. Odmietam so slovami, že to musím zvládnuť sama, nech si tento manéver osvojím (doteraz boli vždy k dispozícii vyvýšené miesta, z ktorých to šlo ľahšie), v skutočnosti však možno len nechcem, aby zistil, akú váhu nesiem. A tak im ponúknem ešte krátke divadlo s úspešným koncom a víťazoslávne sa vraciam na trasu.
Počkať. Skutočne som radšej chcela pôsobiť slabá ako priznať váhu? Nie je to tak trochu paralela k môjmu batohu démonov a pocitov, ktorý si potichu nesiem a občas ma stiahne na dno? Možno som si mohla nechať pomôcť a manéver trénovať vtedy, keď by bol skutočne potrebný.
Pokračujem ďalej. Prechádzam ohradníkmi, vidím medveďa, z ktorého sa vykľul poník, pozorujem ovce a krajinu, bojujem s únavou a vyjedám cukrovinky. Posledné kilometre sa vlečú po asfalte, čo už značne cítim na nohách, no zatiaľ si paličky nechávam v zálohe. Nemôžem sa dočkať kempu a cítim obrovskú úľavu, keď doň konečne pred piatou dorazím. Zatiaľ tu skoro nikto nie je, a tak si vyberám miestečko a vrhám sa do stavania stanu. Neviem, čo mám dnes za auru, ale cítim sa, akoby som to robila prvý krát. Všetko sa mi vyvlieka, nič mi nejde od ruky, ale nakoniec predsalen stojí!
Placku preferujem indickú
Ešte pripraviť pelech. Vytiahnem karimatku a začnem s nafukovaním. Po pár minútach ostáva stále ako placka. Hľadám miesto, odkiaľ vzduch uniká, no bezúspešne. Čo toto je? To naozaj? Fúkam ďalej. Nič sa nedeje. Panebože, prosím, už dosť, ja potrebujem večeru, čaj a pelíšek. Stále placka. Už sa pomaly zmierujem s tým, že budem spať na chladnej zemi, keď sa zahľadím na ventil. Nie je zatvorený? A tak si utieram slzu, otváram ho a za chvíľu už nemusím spať na placke.
Príjemne ma prekvapuje, že na nohách nemám žiadne výrazné otlaky, aj keď 18 kilometrov v nich cítiť. Užívam si chôdzu po tráve naboso a ešte viac naľahko. Postupne sa kemp začína plniť, susedia si dokonca z mesta nechali doviezť pizzu.
Zbehnem do sprchy, vraciam sa do stanu a v kľude varím večeru a šálok dobrého čaju. Na čítačke vyberám knihu, do ktorej sa vrhnem ako prvej a od stolov počujem vravu a smiech. Neplánujem sa pridať, potrebujem byť sama.
Je to zvláštne. Raz milujem spoločnosť, smiech, zabávať iných a energiu, ktorú si vieme vzájomne predávať, inokedy som extrémne uzavretá, neviem fungovať v bežných spoločenských situáciách a zoznamovanie je pre mňa nočná mora. Som plná protikladov, s ktorými sa učím pracovať. Teraz ale skutočne potrebujem byť sama.
Dobrú noc
A tak si vychutnávam ďalší čaj, čítam, po telefóne oboznamujem blízkych, že žijem a po čase sa babuším do spacáku a ulíham k spánku. Ozvem sa zajtra.