Kalendár ukazuje 20.09.2022, a to znamená jediné. Letím do Škótska! S prvým presunom som vlastne začala už včera, kedy som dorazila na Slovensko k našim, ktorí ma dnes na letisko vyprevadia. Musím sa priznať, že som sa ešte v Brne pristihla, ako pri pohľade na batoh premýšľam, ako ho zvládnem presunúť do auta. Potom mi došlo, že ho budem presúvať ešte veľa krát a oveľa ďalej 😀 Záchvaty akútnej potreby niečo nutne vybaliť sa v sekundových intervaloch striedali s potrebou niečo pribaliť a neustále som si musela pripomínať, že sa nesťahujem, len cestujem! A že okrem plného batohu so sebou predsa nechcem ťahať ešte v každej ruke igelitku (áno, aj to mi na chvíľu napadlo 😀 ).
Vyrážame
Cesta do Viedne prebieha hladko. Pri pohľade na zamračenú daždivú oblohu chvíľu premýšľam, či sa nemôže stať, že let zrušia, aj keď to teda nie je žiadna apokalypsa. To už sa ale vo mne miesia všetky pocity nervozity, radosti, očakávania, strachu a dobrodružstva (a možno i bryndzové halušky, ktoré sme cestou zbaštili). Nahlas si pripomínam, že som nezabudla na nič dôležité, čo má podľa všetkého blahodarné účinky aj na moju mamku. Mám pocit, že má väčší strach, ako keď ma sťahovali na intrák. Ja si teda myslím, že to bola väčšia divočina 😀
Keď už stojíme v rade na odbavenie batožiny, tipujem, kto zo spolucestujúcich sa tiež chystá na trasu a vyhýbam sa myšlienke na to, koľko batoh asi ukáže na váhe. Panebože, je to 20,2! Bez bomby?! Bez vody?! Čo som si to urobila?! Utešuje ma len fakt, že som ako tak v limite a nemusím nič doplácať.
Rodičia ma sprevádzajú až pred brány kontroly, kde sa lúčime. Ešte im tak 150x zakývam a ostávam v tom oficiálne sama.
Sláva robotom
Z nasledujúcich kontrol mám obrovský rešpekt. Najmä z tej pasovej. Pri mojej poslednej ceste do GB pred niekoľkými rokmi ma totiž v Londýne podozrievali zo sfalšovania občianskeho – mala som ešte ten taký starý laminovaný – a po výsluchu, skúmaní fotky s očnou lupou, pár slzách a mnoho potu ma predsalen do krajiny pustili, keď som v zúfalstve vytiahla ešte môj vodičák. Zanechalo to však stopy!
Ani neviete, aká úľava prichádza so zistením, že v dnešnej modernej dobe kontrolu robí prístroj, ktorý si naskenuje pas i tvár. Netrvá dlho a som vybavená. Trochu ma síce mrzí, že pravdepodobne naozaj vyzerám ako na tej fotke, ale aspoň som sa tak vyhla komplikáciám 😀
Po všetkých kontrolách a preskúmaní terénu a môjho gateu sa ešte vydávam na drobný nákup. Odchádzam z neho s minerálkou, dezinfekčným gélom, balzamom na pery a krémom na tvár, pretože mali roztomilé balenie🤦♀️Následne sa tam vraciam s panikou, že som stratila mobil a po tom, čo zalarmujem pokladníka zisťujem, že ho mám presne v tom vrecku, kde ešte pred chvíľou určite nebol.
Vraciam sa na bránu. Minerálka, ktorú som nabila svojou vystresovanou energiou 😀 na mňa vyšumí a ako sa ukáže neskôr, gél je plný akýchsi čudných nepraktických trblietok, balzam sa mi nepodarí otvoriť a krém je tak mastný, že ho na trase budem používať na mazanie chodidiel miesto tváre. Po všetkých týchto drobných peripetiách na mňa dolieha pokoj. Zrazu som úplne kľudná. Zvláštne. Ale veľmi príjemné.
Kultúrne rozdiely?
Lietadla už sa neviem dočkať. Dopravné prostriedky ma vždy ukolíšu k spánku, a tak sa na to teším i tentokrát. Navyše sedadlo hneď vedľa mňa je prázdne! Asi nikto nechcel riskovať, že jeden z emergency východov mám na starosti práve ja 😀
Tretie sedadlo ale patrí zhovorčivému Škótovi asi tak po päťdesiatke, pre ktorého 40 centimetrov nie je žiadnou prekážkou pred rozhovorom. Ten trvá počas celého letu a síce môj vnútorný introvert trochu plače, dozvedám sa mnoho užitočných informácií. Najnebezpečnejšie zviera na Vysočine je muž v kilte alebo s whisky, predpoveď počasia v Škótsku je vždy rovnaká („keď svieti slnko, bude pršať a keď prší, vyjde slnko“) a z letiska do centra sa rýchlo dostanem šalinou. Síce som už v Edinburghu bola, ale len na necelý deň a dosť dávno.
Po chvíli ukáže na moje stehná a zarazí ma otázkou: „You are really fat! Čo pre to robíš?“ „I like to eat 🤷“ odvetím a som trochu v rozpakoch. Zdá sa, že on tiež. Nemám svoju životnú formu, ale prečo na to takto poukazuje a ešte pri tom vyzerá, že mi skladá kompliment? Hmm, to budú asi tie kultúrne rozdiely.
Otrasiem sa a rozhovor plynie ďalej. Zdieľa so mnou svoje skúsenosti z túr po Škótsku, dopĺňa ich krásnymi fotkami a hovorí, že vďaka tomuto aktívnemu životu sa „fat“ udržuje on. V hlave sa mi rozbieha celý výpočtový program a konečne to pochopím! Fit! Nie fat! Som fit! Neviem, či za moje neporozumenie môže moja úroveň angličtiny, okolitý hluk, špina v uchu alebo škótsky akcent, ale pre Škótov som fit! Najrýchlejšia diéta môjho života! Milujem kultúrne rozdiely! Milujem byť fit! 😀
„Ed-in-bruh“
Je niečo okolo pol siedmej večer miestneho času a my pristávame! Pomaly sa chystám vystupovať, Škót si ešte na chvíľu presadá k jeho bratrancovi cez uličku a hovorí mu „Pozri na ňu, ona ide West Highland Way úplne sama, je tak odvážna!“. Zahanbene sa na nich usmievam, oni mi fandia a ukazujú, ako mi držia palce a s úsmevmi sa lúčime.
Odvážna. Doznieva vo mne. Naozaj? S podobnou reakciou som sa stretávala často, keď som niekomu prezradila môj plán. Ale nikdy som sa odvážne necítila. Veď ani nejde o extra nebezpečnú trasu.
Možno ale je odvážne čeliť vlastným myšlienkam a strachom, spoliehať sa sama na seba a preberať zodpovednosť vo všetkých situáciách a za všetky úspechy či chyby. Je to ale obrovská dávka slobody a sebapoznávania. Vidieť, kým som, keď som sama. Keď sa nikto nepozerá. A ukotviť sa v tom tak, že mi bude jedno, keď sa niekto pozerať bude. A viete čo? Asi naozaj trochu odvážna som.
Po prebraní batohu, ktorý našťastie docestoval so mnou, sa vydávam na hotel. Volím cestu električkou, ktorú mi odporučil Škót. Zastávka je hneď pri východe z letiska, kde si stačí zakúpiť lístok a nechať sa doviezť až do centra na Princes Street, kde sídli môj hotel. Cestou z okna vidím kráľovstvo cukroviniek, kam budem musieť ísť! A tak sa rýchlo ubytujem, zhadzujem na hotelovej izbe veci (dali mi bezbariérovú, ktorú by som patrične ocenila asi až po trase) a vyrážam na krátku prechádzku s výhľadom na kolosálny nočný hrad.
Prvé kroky vedú na vlakovú stanicu, ktorá je hneď cez cestu a v automate si vyzdvihujem vopred kúpený lístok na ranný vlak. Pár krokov do bankomatu, nech mám pri sebe aj hotovosť a už len uloviť niečo pod zub. Smer cukrovinky! Odchádzam odtiaľ s plným vreckom kadejakých dobrôt (ktoré ak nezbalím do batohu, tak budú musieť do bruška), a tiež cestou narážam na mekáč. Ten je obostúpený ochrankou akoby tam držali korunovačné klenoty, pritom sa vo vnútri všade povaľujú hranolky. Soľ nad zlato!
S potravou smerujem naspäť na hotel. Cestou vyhráva bezdomovec na píšťalke škótske melódie, vzduchom sa nesie vôňa marihuany a ulicami sa potĺka mládež. Skoro ako Brno 😀
A tak si užívam večeru pri sledovaní Priateľov na mobile, dobíjam elektroniku, dávam si sprchu a pár cukroviniek, robím posledné prípravy na zajtrajší deň, ktoré zahŕňajú aj nastavenie množstva budíkov (a modlitieb k bohom, nech ich neodignorujem), a posledný krát v horizonte pár nasledujúcich dní ulíham do skutočnej postele. Tak dobrú noc.
Zdroje:
https://ozhike.wordpress.com/tag/backpack-weight/
https://imgflip.com/i/46lzjs
https://external-preview.redd.it/8_Z9_0Ps4fiL5z5d9R1p2wAdSEC9qnpxppvO1ERkBxY.png?auto=webp&s=d8a3d903fb70e78fc41e2c575af94f81ee2905ec
http://www.picturequotes.com/courage-mark-twain-quotes
Milujem tvoje písanie!!!! Nahlas som sa musela smiať pri čítaní! Ide z toho sranda ale veľký rešpekt hlavne to uvedomenie si ako píšeš: ,,Možno ale je odvážne čeliť vlastným myšlienkam a strachom, spoliehať sa sama na seba a preberať zodpovednosť vo všetkých situáciách a za všetky úspechy či chyby.´´
Mám radosť 🤗