22.09.2022
Drymen Camping -> Sallochy Camp
19.3 km 321 m 346 m
https://sk.mapy.cz/s/kubovusuhe

Dobré ráno, Drymen!

Je asi niečo po ôsmej, pomaly rozliepam oči a počúvam klepotanie dažďa na stan. Pršalo celú noc. Do mokra sa mi úplne vyliezať nechce, tak si ešte lebedím v spacáku, až kým ma nevyženie močový mechúr. Nechcem mať predsa mokro i vnútri Najradšej by som ostala zalezená celý deň a potichu depkárčila, ale predstava posunu celého plánu a rezervácií hneď na začiatku znie horšie ako 20 kilometrov.

Dážď trochu ustáva, tak sa vrhám na hygienu a presun mokrého stanu pod prístrešok, kde ho na šnúrach nechávam pred zbalením trochu preschnúť. Medzitým varím raňajky (ovsenú kašu s lyo ovocím, proteínom, orechami a čokoládou) a čierny čaj so sušeným kokosovým mliekom. Väčšina ľudí je už dávno na trase a ja si užívam pohodu. Čaj už menej Mlieko sa v ňom čudne vyzrážalo a aj tá chuť je dosť zlá oproti tomu, čo zvyknem piť doma. Rozhodnem sa neťahať ho ďalej a rituálne ho sypem do koša. Ešte na chvíľu dobíjam elektroniku a medzitým sa vrhám do balenia.

Prichádza pán, čo má kemp na starosti, prehodíme pár slov a kým upratuje bunky so sprchou, spomeniem si na môj passport. Drymen je predsa prvý checkpoint a nemôžem odísť bez pečiatky! S malou dušičkou ho ruším v práci, predsalen som tu už trochu dlhšie, ako by som oficiálne mala byť, no on ochotne necháva mop mopom a smerujeme do búdky, kde mi passport orazí. Juchú! Hneď sa mi vlhký stan balí lepšie!

Návrat do prítomnosti

Asi pred jedenástou vyrážam, obloha sa vyčasuje a ja si ťapkám po asfaltke prvý dnešný kilometer. Vtom to príde. Plač. Prepadnú ma myšlienky na môj bývalý vzťah, hlavou mi bežia spomienky a nespočet otázok. Viem, že to nie je prvý ani posledný krát, čo im musím čeliť, avšak snažím sa mysľou vrátiť do prítomného okamihu. Vnímať okolie, zvuky, uvedomovať si vlastné telo a postupne sa mi darí s príchodom do lesa myseľ ukľudniť. Prechádzam krajinou a po pár kilometroch ma obieha dvojica, odhadom asi otec so synom. Na chrbtoch denné batôžky a tempo, ktoré má bližšie k behu ako chôdzi. Na trasu vyrazili len dnes a už ma dobehli, wau! Poprajeme si pekný hike a pokračujeme po svojom.

Po hlavní né moc doprava

Na ôsmom kilometri prichádzam na rázcestie. Vpravo cesta vedie cez Conic Hill, kde by ma čakal príjemný výhľad. Vľavo je cesta o niečo kratšia a ušetrí asi 200 metrov výškových. Neviem sa rozhodnúť. Vnímam váhu batohu a bolesť plosiek nôh a nakoniec odbočím vľavo. Možno to budem ľutovať, možno som sa mohla hecnúť, možno som mohla trochu pohladiť ego. Zaháňam myšlienky, pripomínam si, že nie tak dávno boli dni, v ktoré som zvládla maximálne presun z postele na gauč, a pokračujem.

Legenda hovorí, že stoličky sa ukážu len unaveným

Po ďalších kilometroch prichádza opäť prechod na asfaltku a ja túžim po mieste na odpočinok. Na chvíľu zhodiť batoh, posedieť si, občerstviť sa, na chodníku na to ale nie je úplne priestor. Po chvíli však prichádza zázrak! Dve drevené stoličky len tak! To som si snáď musela vymodliť! Na plne funkčnú posadím batoh a ja si zadok uvelebím na rozbitých latkách. Prežúvam sušené banány a hľadím do krajiny. Občas okolo mňa prefrčí auto a ja si predstavujem, aké krásne by bolo v jednom sedieť Do Balmahy je to ale už len kúsok, a to zvládnem i po svojich.

Balmaha

Slnko už svieti naplno, dážď v nedohľadne a v Balmahe to žije! Je tu plno turistov, dokonca zahliadnem týpka, čo so mnou letel z Viedne. Ha, a konečne i prvý kilt!

Je tu množstvo posedení, tak si jedno vyberám, slním sa, vetrám nohy a maximálne si to užívam. Dokázala by som tu presedieť hodiny, ale keď si spomeniem, že za rohom čaká Loch Lomond, vyskočím na nohy. Do obchodíku zbehnem pre ďalšiu pečiatku, tentokrát s veveričkou, a pokračujem ďalej.

Príšera z Loch Lomond

Vystúpam si lesom kopček, ktorý vzápätí zliezam a po chvíli som na prvej pláži. Je to tu nádherné, nemôžem sa vynadívať. Popri jazere trasa pokračuje a s príchodom na jednu z ďalších pláží už neodolám. Na kamene zhadzujem batoh a začnem sa vyzliekať. Ja proste musím! Medzitým zahliadnem obďaleč holčinu, ktorá rukou testuje teplotu vody a po chvíli tiež zhadzuje oblečenie. Po trase za stromami prechádzajú ďalší turisti a ja sa nahá rozbieham do vody! No, rozbieham … po tých kameňoch to nejde úplne ľahko

To je tak úžasné! Nejdem ďaleko, voda nie je úplne hlboká, ani teplá, ale to pre mňa nie je problém. Ležím v nej, nechávam sa obmývať a vychutnávam si pocit absolútnej slobody. V tejto chvíli sa cítim skutočne živá, šťastná a vďačná.

Keď sa už moje telo potrebuje opäť trochu zohriať, začnem vyliezať. Holčina je už dávno vonku a máva mi. Na brehu rovno oproti mne stojí párik dôchodcov a pozorujú výhľady. Asi úplne nečakali, že sa im do jedného pripletiem. Sú priamo v mojej trajektórii a ja na ostrých kameňoch pomaly smerujem k nim. Čakám, kedy sa rozhodnú trochu posunúť, aby sme sa vyhli tejto trápnej situácii, ale stoja ako prikovaní.

Na brehu sa jemne osuším a holčina na mňa niečo kričí. Z diaľky nie jen nič počuť, a tak sa nesmelo vydá ku mne a volá: „Prepáč, viem, že si nahá.“
„To je v pohode, poď kľudne bližšie.“ Povzbudím ju a spredu sa zahaľujem uterákom, ktorý nemá úplne moju šírku. Asi jediná vec, na ktorej som šetrila váhu Pobavíme sa o našich dnešných plánoch, poprajeme si krásny deň a lúčime sa. Ešte si na chvíľu nahá sadám na kamene a po dostatočnom vyhriatí sa na seba navliekam oblečenie, nahadzujem batoh a osviežená sa vydávam na posledné kilometre dnešného dňa.

Hurá, kemp!

Do kempu prichádzam dostatočne unavená, chodidlá ma bolia, lýtka začínajú tuhnúť a nemôžem sa dočkať večere. Ukáže sa, že kemp je bez obsluhy a mala som naozaj šťastie, že som rezerváciu urobila vopred. Mám jeden z krásnych izolovaných spotov medzi stromami hneď pri jazere. Síce trošku ďalej na záchod, ale rozhodne to stojí za to. Rozkladám stan, oproti včerajšku ide všetko ako po masle, je zo mňa hotový profík! Keďže sa tu nenachádzajú sprchy (ale za to v záchode určite číha príšera s pazúrom, o čom ma presvedčila Marcelka cez telefón! ), opäť vliezam do jazera. Existuje vôbec niečo lepšie?

S výhľadom na vodu si vychutnávam večeru a teplý čaj a odháňam pár otravných mušiek, ktoré sa stihli vyrojiť. Po čase sa kuklím do spacáku a vrhám sa do čítania, ktoré ma pohltí, až kým nezaspím. Tak dobrú noc

Príspevok West Highland Way | Deň 2 – Smer Sallochy Camp alebo Príšera z Loch Lomond je zobrazený ako prvý na Freyja Darko.

21.09.2022
Milngavie -> Drymen Camping
17.5 km 206 m 216 m
https://sk.mapy.cz/s/meludegonu

Dobré ráno

Budím sa s miernou panikou a v hlave mi znie otázka „Panebože, koľko je hodín, koľko je hodííín?!“, našťastie vzápätí zisťujem, že je len šesť a mám dostatok času do odchodu vlaku. Uff! Dokonca stíham hotelové raňajky a vychutnať si ranný čaj s výhľadom na hrad. Stále nemôžem uveriť, že som skutočne tu a že dnes začína moja pešia cesta. Jupííí!

Po raňajkách sa vraciam na izbu, dobalím batoh, poriadne namažem nohy slávnym krémom z letiska, do vreciek nabalím cukrovinky, nech ich mám poruke a o 7:15 som pripravená vyraziť. Na slnku sa moc neohrejem, keďže cesta na stanicu mi trvá asi minútu. Skontrolujem na lístku nástupište a nestačím sa diviť, ako skvele to tu majú všetko označené. Rozhodne sa tu nestratím!

Hmm, kde to nástupište je? Kde bola posledná šípka? Odbočila som zle? Radšej sa vrátim na začiatok a skúsim to znova.

Tyjo, ja asi chodím v kruhu. Kedy mi ide ten vlak? Panebože, a odkiaľ to?

Mám to! Našla som to!

Miss mokré tričko

7:38 vlak opúšťa nástupište a ja s ním. Vagón je takmer prázdny, užívam si kľudnú cestu, pozorujem krajinu a približne 9:20 vystupujem v Milngavie spolu s ďalšími turistami, ktorí sa na trasu chystajú. Podľa očakávania vyhrávam súťaž o najväčší batoh a pomalým tempom smerujem so zapnutou navigáciou na námestíčko. Má to tu veľmi príjemnú atmosféru a keď zahliadnem stĺp a bránu označujúce štart, srdce sa mi rozbúši.

Čaká ma ale ešte jedna veľmi dôležitá vec. Kúpiť bombu na varič! Predtým ale ešte zahliadnem kohútik s pitnou vodou a rozhodnem sa ho využiť. Neviem ho však zastaviť, dokola stláčam tlačítko, čo vedie k ďalšiemu prísunu tekutiny, moja fľaška už dávno preteká a obďaleč ma pozoruje párik s hrozeným výrazom v tvárach. Tak radšej už nerobím nič a prúd vody sa po chvíli samovoľne zastaví. Okej. Budem si pamätať

Modrá je dobrá, ale nie pre mňa

Na lavičke zhodím batoh a smerujem do obchodu. Nebojím sa oň, nikto by s ním utekať nechcel. Chvíľu stojím pri stojane s bombami a zvažujem, ktorú z dvoch vybrať. Je v nich rozdiel? Ja neviem. Tak skúsim túto modrú. Pri pokladni ešte zahliadnem West Highland Way Passport, ktorý okamžite prihadzujem k nákupu. Nielenže tým podporím chod trasy, ale môžem doň zbierať pečiatky!

Zaplatím a vraciam sa k batohu. Niečo mi hovorí, že by som tú bombu mala pred odchodom vyskúšať a ja svoju intuíciu nepodceňujem. A tak vytiahnem varič, odistím bombu a montujem. Montujem a montujem. A montujem, až kým si konečne nepriznám, že dva rozdielne závity skutočne spolu fungovať nebudú. Sakra, mala som vziať tú zelenú.

Vraciam sa do obchodu a predavačke vysvetľujem, že síce modrá je dobrá, ale nie pre mňa a že jej tu túto sprznenú bombu nechám a kľudne nech ju daruje iným turistom, ja kupujem túto. Nechce však už odo mňa žiadne peniaze, usmieva sa na mňa a dokonca mi vracia rozdiel. Oddelaný uzáver vraj vôbec nevadí a nemám sa tým trápiť.

Potešená sa opäť vraciam k batohu, závity už do seba krásne pasujú a všetky dôležité úlohy dnešného dňa som týmto zvládla. Teda až na tú poslednú. Dostať sa do Drymenu. Nemôžem však zabudnúť na fotku pri stĺpe. Chvíľu čakám, kým sa na ňom vyvenčí pes (podľa vzhľadu stĺpu nebol prvý ), odfotím sa a s úsmevom prechádzam bránou.

Unesená prírodou?

Som na trase! Ja som fakt na trase! Slnko svieti a je oveľa teplejšie, ako som čakala. Stretávam mnoho psíčkarov, všetci ľudia sa nákazlivo usmievajú, zdravia, prajú pekný hike a tá atmosféra ma úplne pohltí. A tak si trajdám a fakt si to užívam. Znie to ako rozprávka. Až kým …

Smerujem hore kopcom po asfaltke a niekto na mňa kričí. „Hey, heeeeeey!!!“ Obzriem sa a vidím na mňa mávať postaršiu turistku, ktorú som cestou míňala. Vtom pri mne zastavuje auto. A je to tu. Unesú ma. Už tu budem navždy uväznená, starať sa o ovce a behať nahá po lúke. Keď sa už chystám nastúpiť, pán stiahne okienko a pýta sa ma: „Ideš WHW?“ Prikývnem. „V tom prípade si tu nižšie zle odbočila, trochu sa vráť a pokračuj cez cestu.“ „Oh, vážne? Ďakujem!“. Rozlúčime sa a žiadny únos sa nekoná. A ja som svoju budúcnosť už videla tak jasne! Turistka na mňa nižšie čaká, a mňa prekvapuje, akí sú tu všetci vľúdni. Ani neviem prečo, veď je to ľudské.

Vstupné je dobrovoľné

A tak pokračujem stále po svojich, dávam väčší pozor, aby som viac neprehliadala dvojmetrové značky a po ďalších pár kilometroch potrebujem odpočinok (a cikať ). Zahliadnem jazero a zídem k nemu. V mojich predstavách tam nachádzam posedenie a krásny výhľad. Oboje ostáva v mojich predstavách. Batoh hádžem na zem, nohami čvachtám v bahne a tak tam len tak stojím a kukám.

Po chvíli po cestičke vidím schádzať párik. Je to presne ten s tými zhrozenými výrazmi zo štartu. Neviem, čo bolo v ich predstavách, ale rozhodne nie to, čo o malú chvíľu zažijú.

Keďže je to priestor pomerne malý, rozhodnem sa pokračovať a dopriať im trochu romantiky. Siahnem po batohu a ladným pohybom ho nahadzujem na chrbát. Haha, robím si srandu Siahnem po batohu a za sprievodu podivných zvukov sa ho snažím dostať tam, kam patrí. Končím na zemi. V bahne. Spolu s ním. Párik ma pozoruje, výrazy už nedokážem pomenovať a muž mi ponúka pomoc. Odmietam so slovami, že to musím zvládnuť sama, nech si tento manéver osvojím (doteraz boli vždy k dispozícii vyvýšené miesta, z ktorých to šlo ľahšie), v skutočnosti však možno len nechcem, aby zistil, akú váhu nesiem. A tak im ponúknem ešte krátke divadlo s úspešným koncom a víťazoslávne sa vraciam na trasu.

Počkať. Skutočne som radšej chcela pôsobiť slabá ako priznať váhu? Nie je to tak trochu paralela k môjmu batohu démonov a pocitov, ktorý si potichu nesiem a občas ma stiahne na dno? Možno som si mohla nechať pomôcť a manéver trénovať vtedy, keď by bol skutočne potrebný.

Pokračujem ďalej. Prechádzam ohradníkmi, vidím medveďa, z ktorého sa vykľul poník, pozorujem ovce a krajinu, bojujem s únavou a vyjedám cukrovinky. Posledné kilometre sa vlečú po asfalte, čo už značne cítim na nohách, no zatiaľ si paličky nechávam v zálohe. Nemôžem sa dočkať kempu a cítim obrovskú úľavu, keď doň konečne pred piatou dorazím. Zatiaľ tu skoro nikto nie je, a tak si vyberám miestečko a vrhám sa do stavania stanu. Neviem, čo mám dnes za auru, ale cítim sa, akoby som to robila prvý krát. Všetko sa mi vyvlieka, nič mi nejde od ruky, ale nakoniec predsalen stojí!

Placku preferujem indickú

Ešte pripraviť pelech. Vytiahnem karimatku a začnem s nafukovaním. Po pár minútach ostáva stále ako placka. Hľadám miesto, odkiaľ vzduch uniká, no bezúspešne. Čo toto je? To naozaj? Fúkam ďalej. Nič sa nedeje. Panebože, prosím, už dosť, ja potrebujem večeru, čaj a pelíšek. Stále placka. Už sa pomaly zmierujem s tým, že budem spať na chladnej zemi, keď sa zahľadím na ventil. Nie je zatvorený? A tak si utieram slzu, otváram ho a za chvíľu už nemusím spať na placke.

Príjemne ma prekvapuje, že na nohách nemám žiadne výrazné otlaky, aj keď 18 kilometrov v nich cítiť. Užívam si chôdzu po tráve naboso a ešte viac naľahko. Postupne sa kemp začína plniť, susedia si dokonca z mesta nechali doviezť pizzu.

Zbehnem do sprchy, vraciam sa do stanu a v kľude varím večeru a šálok dobrého čaju. Na čítačke vyberám knihu, do ktorej sa vrhnem ako prvej a od stolov počujem vravu a smiech. Neplánujem sa pridať, potrebujem byť sama.

Je to zvláštne. Raz milujem spoločnosť, smiech, zabávať iných a energiu, ktorú si vieme vzájomne predávať, inokedy som extrémne uzavretá, neviem fungovať v bežných spoločenských situáciách a zoznamovanie je pre mňa nočná mora. Som plná protikladov, s ktorými sa učím pracovať. Teraz ale skutočne potrebujem byť sama.

Dobrú noc

A tak si vychutnávam ďalší čaj, čítam, po telefóne oboznamujem blízkych, že žijem a po čase sa babuším do spacáku a ulíham k spánku. Ozvem sa zajtra.

Príspevok West Highland Way | Deň 1 – Na štart a do Drymenu alebo Nie je bomba ako bomba je zobrazený ako prvý na Freyja Darko.

Kalendár ukazuje 20.09.2022, a to znamená jediné. Letím do Škótska! S prvým presunom som vlastne začala už včera, kedy som dorazila na Slovensko k našim, ktorí ma dnes na letisko vyprevadia. Musím sa priznať, že som sa ešte v Brne pristihla, ako pri pohľade na batoh premýšľam, ako ho zvládnem presunúť do auta. Potom mi došlo, že ho budem presúvať ešte veľa krát a oveľa ďalej Záchvaty akútnej potreby niečo nutne vybaliť sa v sekundových intervaloch striedali s potrebou niečo pribaliť a neustále som si musela pripomínať, že sa nesťahujem, len cestujem! A že okrem plného batohu so sebou predsa nechcem ťahať ešte v každej ruke igelitku (áno, aj to mi na chvíľu napadlo ).

Vyrážame

Cesta do Viedne prebieha hladko. Pri pohľade na zamračenú daždivú oblohu chvíľu premýšľam, či sa nemôže stať, že let zrušia, aj keď to teda nie je žiadna apokalypsa. To už sa ale vo mne miesia všetky pocity nervozity, radosti, očakávania, strachu a dobrodružstva (a možno i bryndzové halušky, ktoré sme cestou zbaštili). Nahlas si pripomínam, že som nezabudla na nič dôležité, čo má podľa všetkého blahodarné účinky aj na moju mamku. Mám pocit, že má väčší strach, ako keď ma sťahovali na intrák. Ja si teda myslím, že to bola väčšia divočina

Keď už stojíme v rade na odbavenie batožiny, tipujem, kto zo spolucestujúcich sa tiež chystá na trasu a vyhýbam sa myšlienke na to, koľko batoh asi ukáže na váhe. Panebože, je to 20,2! Bez bomby?! Bez vody?! Čo som si to urobila?! Utešuje ma len fakt, že som ako tak v limite a nemusím nič doplácať.

Rodičia ma sprevádzajú až pred brány kontroly, kde sa lúčime. Ešte im tak 150x zakývam a ostávam v tom oficiálne sama.

Sláva robotom

Z nasledujúcich kontrol mám obrovský rešpekt. Najmä z tej pasovej. Pri mojej poslednej ceste do GB pred niekoľkými rokmi ma totiž v Londýne podozrievali zo sfalšovania občianskeho – mala som ešte ten taký starý laminovaný – a po výsluchu, skúmaní fotky s očnou lupou, pár slzách a mnoho potu ma predsalen do krajiny pustili, keď som v zúfalstve vytiahla ešte môj vodičák. Zanechalo to však stopy!

Ani neviete, aká úľava prichádza so zistením, že v dnešnej modernej dobe kontrolu robí prístroj, ktorý si naskenuje pas i tvár. Netrvá dlho a som vybavená. Trochu ma síce mrzí, že pravdepodobne naozaj vyzerám ako na tej fotke, ale aspoň som sa tak vyhla komplikáciám

Po všetkých kontrolách a preskúmaní terénu a môjho gateu sa ešte vydávam na drobný nákup. Odchádzam z neho s minerálkou, dezinfekčným gélom, balzamom na pery a krémom na tvár, pretože mali roztomilé balenieNásledne sa tam vraciam s panikou, že som stratila mobil a po tom, čo zalarmujem pokladníka zisťujem, že ho mám presne v tom vrecku, kde ešte pred chvíľou určite nebol.

Vraciam sa na bránu. Minerálka, ktorú som nabila svojou vystresovanou energiou na mňa vyšumí a ako sa ukáže neskôr, gél je plný akýchsi čudných nepraktických trblietok, balzam sa mi nepodarí otvoriť a krém je tak mastný, že ho na trase budem používať na mazanie chodidiel miesto tváre. Po všetkých týchto drobných peripetiách na mňa dolieha pokoj. Zrazu som úplne kľudná. Zvláštne. Ale veľmi príjemné.

Kultúrne rozdiely?

Lietadla už sa neviem dočkať. Dopravné prostriedky ma vždy ukolíšu k spánku, a tak sa na to teším i tentokrát. Navyše sedadlo hneď vedľa mňa je prázdne! Asi nikto nechcel riskovať, že jeden z emergency východov mám na starosti práve ja

Tretie sedadlo ale patrí zhovorčivému Škótovi asi tak po päťdesiatke, pre ktorého 40 centimetrov nie je žiadnou prekážkou pred rozhovorom. Ten trvá počas celého letu a síce môj vnútorný introvert trochu plače, dozvedám sa mnoho užitočných informácií. Najnebezpečnejšie zviera na Vysočine je muž v kilte alebo s whisky, predpoveď počasia v Škótsku je vždy rovnaká („keď svieti slnko, bude pršať a keď prší, vyjde slnko“) a z letiska do centra sa rýchlo dostanem šalinou. Síce som už v Edinburghu bola, ale len na necelý deň a dosť dávno.

Po chvíli ukáže na moje stehná a zarazí ma otázkou: „You are really fat! Čo pre to robíš?“ „I like to eat “ odvetím a som trochu v rozpakoch. Zdá sa, že on tiež. Nemám svoju životnú formu, ale prečo na to takto poukazuje a ešte pri tom vyzerá, že mi skladá kompliment? Hmm, to budú asi tie kultúrne rozdiely.

Otrasiem sa a rozhovor plynie ďalej. Zdieľa so mnou svoje skúsenosti z túr po Škótsku, dopĺňa ich krásnymi fotkami a hovorí, že vďaka tomuto aktívnemu životu sa „fat“ udržuje on. V hlave sa mi rozbieha celý výpočtový program a konečne to pochopím! Fit! Nie fat! Som fit! Neviem, či za moje neporozumenie môže moja úroveň angličtiny, okolitý hluk, špina v uchu alebo škótsky akcent, ale pre Škótov som fit! Najrýchlejšia diéta môjho života! Milujem kultúrne rozdiely! Milujem byť fit!

„Ed-in-bruh“

Je niečo okolo pol siedmej večer miestneho času a my pristávame! Pomaly sa chystám vystupovať, Škót si ešte na chvíľu presadá k jeho bratrancovi cez uličku a hovorí mu „Pozri na ňu, ona ide West Highland Way úplne sama, je tak odvážna!“. Zahanbene sa na nich usmievam, oni mi fandia a ukazujú, ako mi držia palce a s úsmevmi sa lúčime.

Odvážna. Doznieva vo mne. Naozaj? S podobnou reakciou som sa stretávala často, keď som niekomu prezradila môj plán. Ale nikdy som sa odvážne necítila. Veď ani nejde o extra nebezpečnú trasu.

Možno ale je odvážne čeliť vlastným myšlienkam a strachom, spoliehať sa sama na seba a preberať zodpovednosť vo všetkých situáciách a za všetky úspechy či chyby. Je to ale obrovská dávka slobody a sebapoznávania. Vidieť, kým som, keď som sama. Keď sa nikto nepozerá. A ukotviť sa v tom tak, že mi bude jedno, keď sa niekto pozerať bude. A viete čo? Asi naozaj trochu odvážna som.

Po prebraní batohu, ktorý našťastie docestoval so mnou, sa vydávam na hotel. Volím cestu električkou, ktorú mi odporučil Škót. Zastávka je hneď pri východe z letiska, kde si stačí zakúpiť lístok a nechať sa doviezť až do centra na Princes Street, kde sídli môj hotel. Cestou z okna vidím kráľovstvo cukroviniek, kam budem musieť ísť! A tak sa rýchlo ubytujem, zhadzujem na hotelovej izbe veci (dali mi bezbariérovú, ktorú by som patrične ocenila asi až po trase) a vyrážam na krátku prechádzku s výhľadom na kolosálny nočný hrad.

Prvé kroky vedú na vlakovú stanicu, ktorá je hneď cez cestu a v automate si vyzdvihujem vopred kúpený lístok na ranný vlak. Pár krokov do bankomatu, nech mám pri sebe aj hotovosť a už len uloviť niečo pod zub. Smer cukrovinky! Odchádzam odtiaľ s plným vreckom kadejakých dobrôt (ktoré ak nezbalím do batohu, tak budú musieť do bruška), a tiež cestou narážam na mekáč. Ten je obostúpený ochrankou akoby tam držali korunovačné klenoty, pritom sa vo vnútri všade povaľujú hranolky. Soľ nad zlato!

S potravou smerujem naspäť na hotel. Cestou vyhráva bezdomovec na píšťalke škótske melódie, vzduchom sa nesie vôňa marihuany a ulicami sa potĺka mládež. Skoro ako Brno

A tak si užívam večeru pri sledovaní Priateľov na mobile, dobíjam elektroniku, dávam si sprchu a pár cukroviniek, robím posledné prípravy na zajtrajší deň, ktoré zahŕňajú aj nastavenie množstva budíkov (a modlitieb k bohom, nech ich neodignorujem), a posledný krát v horizonte pár nasledujúcich dní ulíham do skutočnej postele. Tak dobrú noc.

Zdroje:
https://ozhike.wordpress.com/tag/backpack-weight/
https://imgflip.com/i/46lzjs
https://external-preview.redd.it/8_Z9_0Ps4fiL5z5d9R1p2wAdSEC9qnpxppvO1ERkBxY.png?auto=webp&s=d8a3d903fb70e78fc41e2c575af94f81ee2905ec
http://www.picturequotes.com/courage-mark-twain-quotes

Príspevok West Highland Way | Deň 0 – Presun do Škótska alebo Najrýchlejšia diéta môjho života je zobrazený ako prvý na Freyja Darko.

Plánovanie trasy som rozhodne nechcela podceniť (a navyše ma to hrozne baví ). Okrem kontroly platnosti môjho pasu, pretože Brexit, som študovala odporúčané itineráre na oficiálnych stránkach, trasu virtuálne prechádzala na mapy.cz a občas prečítala skúsenosti iných turistov na rôznych fórach, kam ma zaviedol google. Skvelá dostupnosť, prijateľná náročnosť a absencia predátorov Perfektná voľba!

Bola som zvedavá, aké to bude koncom septembra. Zámerne som nechcela vyraziť v lete – nielen že leto láka oveľa viac turistov, ale zároveň je to v Škótsku i sezóna „midges“. Ide o malé otravné mušky, ktorým chutí ľudský druh A to ja nerada!

Jeseň však prináša i viac mokra a kratšie dni. Pre porovnanie, podľa stránok Scotland Info sa začiatkom júla z denného svetla Škóti môžu tešiť takmer 17.5 hodiny, koncom septembra je to necelých 12.

Môj plán teda rozhodne nebol na 5, 6 ani pôvodných 7 dní, ale ďaleko dlhší! Nič pre tých, ktorí o siedmej ráno už balia stan a radi mydlia nôžkami až do tmy Tiež nezahŕňal luxusnejšie typy ubytovaní, rôzne B&B alebo hotely, ani možnosť prevozu batožiny, ktorá je tu pre tých, čo chcú mať v pohybe so sebou len to najnutnejšie. Ja som však rozhodne chcela ísť naťažko, bez väčších záväzkov a noci si užiť v „divočine“

Aké teda boli moje predstavy? Poďme na to! Údaje o vzdialenosti a časovom odhade píšem tak, ako ich uvádzajú mapy.cz.

Deň 0 – Presun do Škótska

Let Viedeň (16:25) -> Edinburgh (18:05). Noc v Motel One Edinburgh Princess. Motel sa nachádza v centre Edinburghu, čím má zaručenú skvelú dostupnosť z letiska a navyše je hneď oproti vlakovej stanici Edinburgh Waverley, čo rozhodne ocením v prípade, že ďalšie ráno zaspím

Deň 1 – Na štart a do Drymenu

Vlak Edinburgh (7:38) -> Milngavie (9:17) a následne peší presun zo stanice na oficiálny štart trasy. Tu ma čaká ešte jeden bojový úkol – zohnať bombu do variča, keďže tie do lietadla nesmú, a bez nej som nahratá

Následne už samotný trek! Smer Drymen Camping!

Vstupuje sa tu do národného parku (Loch Lomond & The Trossachs National Park), kde je wild camping v období od marca do septembra povolený len v určených zónach a s permitom. Preto som stavila na oficiálne kempy či bothies (domčeky slúžiace k prespatiu, bez postelí, vody či záchoda).

Z oficiálneho štartu trasy 17.5 km 206 m 216 m

Deň 2 – Smer Sallochy Camp

Druhý deň vedie okolo Drymenu, kde je v prípade potreby možné urobiť si miernu zachádzku. Po pár kilometroch sa trasa rozdvojuje. Je možné zvoliť verziu vedúcu cez Conic Hill s výhľadom na Loch Lomond alebo sa tomuto vŕšku vyhnúť a zvoliť druhú variantu. Obe vedú do dediny Balmaha priamo pri spomínanom jazere, popri ktorom trasa nasleduje ešte ďalšie dni. Ide totiž o najväčšie jazero v Škótsku s dĺžkou až 39 kilometrov. Noc som plánovala stráviť v Sallochy Camp, priamo na pláži

Cez Conic Hill 20.9 km 537 m 563 m
Popod Conic Hill 19.3 km 321 m 346 m
Zachádzka do Drymenu v prípade potreby + 0.9 km

Deň 3 – Rowchoish Bothy

Internety túto časť trasy označujú ako „challenging“, preto som kilometre držala ešte viac na uzde. Navyše ide o tretí deň, o ktorom som si myslela, že by mohol byť z hľadiska stavu nôh či svalov kritický Keby tomu úplnou náhodou tak nebolo, je možné si trasu predĺžiť odbočkou na Ben Lomond s výškou 974 m. Trasa sa v jednom bode opäť rozdvojuje. Prvá možnosť vedie priamo popri jazere, druhá o niečo vyššie.

Popri jazere 11.2 km 350 m 317 m
Druhá možnosť 11.9 km 372 m 340 m
Zachádzka na Ben Lomond + 9.7 km + 916 m + 916 m

Deň 4 – Doune Byre Bothy

Štvrtý deň som opäť volila oddychovejší s nocou v druhej bothy, ktorá sa tu nachádza. Pôvodne som plánovala prenocovať o pár kilometrov ďalej v kempe Beinglas Farm, ich stránky však hlásali pozastavenú činnosť.

11 km 355 m 358 m

Deň 5 – Strathfillan Wigwams Camp

Piaty deň je posledným dňom s výhľadmi na Loch Lomond, nahradiť by ich mali kopce a údolia, júúú! Noc plánujem stráviť v Strathfillan Wigwams Camp.

19.8 km 509 m 359 m

Deň 6 – Bridge of Orchy

Rozlúčka s národným parkom a prvá noc úplne nadivoko! No dobre, nie tak úplne Ale viac menej pod mostom v dedine Bridge of Orchy. Nachádza sa tu pri rieke plácek, ktorý slúži práve turistom na WHW, len je potrebné si chytiť miesto. V jeho blízkosti je i hotel a vodovod s pitnou vodou. Tie sa na trase nachádzajú na viacerých miestach, kde je možné ich kedykoľvek zdarma využiť.

15.1 km 188 m 216 m

Deň 7 – Kings House Hotel

Ďalšie kroky vedú k hotelu Kings House, ktorý sa nachádza v údolí Glen Coe. V okolí bažiny, no opäť sa tu pri rieke nachádza miesto, kde je možné vybaliť stan a navyše využiť toalety či sprchy prislúchajúce hotelu.

19.3 km 447 m 347 m

Deň 8 – Kinlochleven

Smer do dediny nesúcej názov Kinlochleven. Noc plánujem stráviť na plácku popri trase hneď za dedinou.

14.9 km 336 m 569 m

Deň 9 – Glen Nevis Caravan and Camping

Tento deň by mohol byť kľudne posledným, no ja som sa rozhodla využiť príležitosť a pred Fort William odbočiť do kempu Glen Nevis Caravan and Camping. Je to totiž skvelý štartovací bod na výstup na Ben Nevis, ktorý by som rada zdolala, ak to bohovia počasia a mojich nôh dovolia Navyše takto môžem nechať veľkú batožinu v kempe a vyraziť naň naľahko.

20.7 km 542 m 530 m

Deň 10 – Ben Nevis

Pokiaľ sa výstup bude konať, vyšliapnem si takmer celú horu, ktorá má 1345 m. Je preto vždy dobré informovať sa v informačnom centre o stave počasia na vrchole pred tým, než sa tam človek vydá. Môže byť iný, ako sa zdá zdola Treba počítať so snehom, vetrom a hmlou. Pre peších turistov je najbezpečnejšie zvoliť Mountain Track (trasa prešla premenovaním z Tourist Route, aby nelákala nepripravených).

17.4 km 1319 m 1319 m

Deň 11 – Fort William

Posledných pár kilometrov do oficiálneho cieľa. Vo Fort William som si rezervovala Cruachan Hotel v blízkosti konca trasy, ktorý podľa fotiek vyzerá vskutku honosne a v poznámke som ich poprosila o izbu s vaňou, pretože tuším, že mi padne vhod Tu pobudnem dve noci a čas strávim plánovaním Great Glen Way, pokiaľ sa rozhodnem pokračovať, alebo hľadaním nejakého ďalšieho príjemného miesta na zevlenie

Na oficiálny koniec trasy 4.3 km 18 m 25 m

Tak a je to. A čo výbava? O tej zas nabudúce! Už teraz ale môžem prezradiť, že ultralighterom či skúsenejším hikerom hrozí úmrtie šokom

Zdroje:
https://www.dfds.com/en/passenger-ferries/holidays/short-breaks/edinburgh
https://www.nationalgeographic.co.uk/travel/2022/10/what-to-do-in-loch-lomond-and-the-trossachs-national-park
https://www.komoot.com/highlight/451515
https://www.undiscoveredscotland.co.uk/bridgeoforchy/bridgeoforchy/index.html
https://www.tripsavvy.com/plan-a-visit-to-glencoe-1662174
https://www.caingram.info/Scotland/Pic_htm/kinlochleven.htm
https://bennevis.co.uk/
https://www.geograph.org.uk/photo/2370010

Príspevok West Highland Way | Plán je zobrazený ako prvý na Freyja Darko.

Vždy, keď som si vo svojich snoch predstavovala samú seba, ako sa vydávam na West Highland Way, bola som fyzicky natrénovaná a mentálne odolná. No tak presne taká som nakoniec nebola. Miesto toho som si do batôžku pribalila antidepresíva a v mobile mala uložený kontakt na terapeuta pre prípad núdze.

Rozhodnutie plány oživiť a cestu zrealizovať padlo v období, ktoré pre mňa nebolo vôbec jednoduché. Po rokoch mentálnych vzostupov a pádov som bola opäť dole. Práca, ktorú som predtým milovala, ma prestala napĺňať. Vzťah, o ktorom som si myslela, že vydrží večne, sa rozpadal. Moja myseľ akoby plachtila v hmle a viesť bežný život ma stálo oveľa viac energie. Nevedela som, čo chcem, kam smerujem a vlastne ani to, kto som. Zlé dni striedali tie lepšie, inokedy ešte horšie. Hotový rollercoaster. A ja som z neho chcela konečne vystúpiť.

A tak prišiel čas zostaviť dream team. Okrem terapeuta môj stav vyžadoval i pomoc psychiatričky (ale toto nie je primárne blogísek o traumách, úzkostiach a depresii). A moja najlepšia kamoška to so mnou celé prežívala na telefóne. Netrvalo dlho a zrodila sa myšlienka nečakať na topovú kondičku (mohlo by sa stať, že čakám večne ) a miesto toho túto cestu vnímať ako ďalší krok k uzdraveniu. Ako pripomenutie si svojich snov a sily. Ako súčasť celého procesu.

A tak som zakúpila letenku, začala užívať antidepresíva, prežila noc v lese a rozšlápla nové boty, lebo tie pôvodné mi z nôh začali robiť fašírky Stále som si ale úplne nedokázala predstaviť, ako to zvládnem. Čo mi telo a hlava dovolí. Keby to nemám všetko zmapované spred dvoch rokov, pravdepodobne by som nemala ani kapacitu zostaviť celý plán od nuly. Avšak už len to, že som sa rozhodla do toho skutočne ísť, bolo pre mňa akýmsi spôsobom zlomové.

Trasu som chcela absolvovať podľa pocitu, netlačiť na výkon ani kilometre, a tomu zodpovedal i môj časový harmonogram. Pôvodne som nechcela ani rezervovať kempy dopredu, nakoniec som tak však urobila. Hovorila som si – čím menej starostí na trase, tým lepšie. Ešte hotel na jednu noc pred štartom, lístok na vlak do Milngavie, posledné veci do výbavy a jedlo (celý plán a výbavu bližšie popíšem nabudúce). Dátum návratu som nepoznala. Nedokázala som vôbec odhadnúť, koľko dokážem prejsť, či budem pokračovať na Great Glen Way alebo či vôbec West Highland Way dokončím.

Strach začalo prebíjať vzrušenie, a keď moje skúšobné balenie ukázalo, že všetko do batohu vojde a dokonca som schopná ho prazvláštnym spôsobom dvihnúť zo zeme, cítila som, že som pripravená. Pripravená vydať sa na moju prvú niekoľkodňovú trasu osamote, a k tomu do krajiny môjho srdca A nech to dopadne akokoľvek, dopadne to dobre. Pretože vedieť prispôsobiť svoj plán aktuálnej situácii a možnostiam považujem za kľúčové a žiadna zmena pre mňa neznamenala zlyhanie. Pretože som sa rozhodla. A na telefóne som mala obrovskú podporu ľudí, ktorí to celé šli pomyselne so mnou.

Príspevok West Highland Way | Znovuzrodenie sna je zobrazený ako prvý na Freyja Darko.