Prespať sama v lese a prežiť to. Presne tak znela jedna z mojich bojových úloh. Prišlo mi totiž celkom logické otestovať, ako zvládnem nocovať sama v divočine predtým, než sa vrhnem na dlhšie trasy za hranice republiky. Nechápte ma zle, v prírode som spala už mnohokrát – so stanom, bez stanu, v lete, v zime, v kempe, v lese, na lúke. Ale nikdy nie sama. A to je predsa niečo celkom iné! Sama samotinká napospas všetkým tvorom a lesným duchom!

A tak som si naplánovala nádhernú trasu v Podýjí, zbalila batoh, ktorý bol všetko, len nie ľahký, a vydala sa na cestu. Predpoveď hlásila 35 stupňov a nočnú búrku. Predpoveď neklamala. Už na štarte mi do očí stekal pot a každý krok si vyžadoval mnoho úsilia. Niekoľkokrát som odolala pokušeniu zabaliť to a skočiť do Dyje Nevzdávala som sa a odmenou mi boli krásne chodníčky a výhľady.

Kríza na seba ale nenechala dlho čakať. Trápil ma smäd a celková slabosť. Každých pár metrov som musela zastaviť, sadnúť si, zobnúť hroznový cukor, napiť sa. Hlavou mi letela otázka, prečo si to robím Voda ubúdala extrémne rýchlo. Studánky po ceste boli kontaminované (a okrem toho vlastne i vyschnuté ) a filtrovať Dyju som nemala celkom odvahu. Neostávalo teda iné ako dúfať, že s 3.5 litrami vody do druhého dňa vydržím. Pôvodne sa mi to zdalo dosť, ale horúčava si vybrala svoju daň a navyše som musela počítať i s varením.

Keď sa môj stav nezlepšoval a cítila som sa skutočne vyčerpaná, rozhodla som sa deň ukončiť o pár kilometrov skôr. Oblasť Podýjí je národným parkom, a preto nie je povolené kempovať či nocovať len tak hocikde. Natrafíte tu však na turistické prístrešky, ktoré môžete využiť na núdzové prespanie. A ja som v núdzi rozhodne bola A tak, keď sa nejaký v diali zjavil a ja som sa uistila, že nejde o fatamorgánu, bolo rozhodnuté. Síce už bol obsadený osemnohými príšerami, ale pre mňa sa miesto ešte našlo.

Bola som tak unavená, že som ani nemala silu sa niečoho báť. To mi hralo do karát. Posilnila som sa poriadnym jedlom (v tom momente pre mňa bolo poriadne všetko, čo nebolo hroznovým cukrom ) a odpočívala. Začala som sa cítiť príjemne, dokonca som zvažovala ďalší presun za posledných lúčov slnka. Nežiadúcim účinkom odpočinku a stmievania však bol znovu prichádzajúci strach V kombinácii s mojou bohatou fantáziou ide priam o vražednú kombináciu

Nadišla noc. Postieľka nachystaná, už sa do nej len zachumlať a vyspať sa do ružova. Haha. Noc bola rovnako horúca. V spacáku zo mňa lial pot, bez neho po mne lozilo všetko možné i nemožné. Uši nastražené a jedným okom som sledovala, či ma neprichádza niečo zjesť. To druhé som mala zaliate slzami strachu Noc so sebou priniesla mnoho zvukov. Niektoré pripomínali výstrely, iné ranené prasa pripravené ohlodať ma, ďalšie so sebou priniesla hlásená búrka. Dokonca som počula i hudbu? Keby sa nebojím pohnúť a vydať zvuk, možno by som odtiaľ i ušla Neviem, koľko som toho tej noci naspala, ale počítala by som to skôr v minútach ako hodinách.

Niečo po piatej začal pomaličky prichádzať deň a s ním i moja odvaha. Pobalila som sa, uchlipla takmer posledné zvyšky vody a vydala sa smerom do dediny. Už som bola rozhodnutá, vraciam sa do Znojma a ideálne nie po vlastných. I keď tento deň bol sviežejší ako ten predchádzajúci, bez vody som si netrúfla pokračovať ani pár kilometrov a doplniť ju v tomto čase nebolo kde. Smäd ma sužoval celú noc a nebolo tomu inak ani teraz.

Cestou som ešte stihla vydesiť srnky (a oni mňa) a okolo šiestej som dorazila do dediny. V mojich najodvážnejších snoch som dúfala, že hostinec, ktorý je po ceste, bude už (alebo ešte) otvorený, ale prišlo očakávané sklamanie Druhé prišlo hneď na zastávke, keď som zistila, že autobus odišiel pred pár minútami a na ďalší by som musela pár hodín počkať. Spomínala som, že môj nočný domov bolo snáď jediné miesto, kde nefungoval internet, a tak som sa nielen že v noci nemohla niečím zabaviť, ale ani pozrieť „jízdní řád“ vopred? Nie? Tak už to viete!

Na zastávke boli však internety už v poriadku a tak som neváhala a pristúpila k plánu B. Áno, priatelia, ja som si zavolala taxík (a kto ma pozná, vie, že to chcelo tiež poriadnu dávku odvahy – telefonovať ). A nemohla som urobiť lepšie! Okolo siedmej som už totiž bola naspäť pri mojom autíčku, v ktorom o vodu nebolo núdzu a o deviatej som už doma v posteli spracovávala všetko, čo sa udialo. A že som to dala! Pretože počet kilometrov nebol v tomto príbehu podstatný! Podstatná bola noc! A tú si môžem s pokojným svedomím odškrtnúť. Aj keď som ju teda celkom neprespala Rozhodne však prežila!

Príspevok Ako ma v noci (ne)ohlodali divočáky je zobrazený ako prvý na Freyja Darko.